chapter 2

7 hodín ráno, teplá sprcha, drobnými kvapkami nadýchaný Paríž. Na Belleville zabočíme doľava a u starej panej kupujeme dva croissanty polámanou francúzštinou. Prekročíme Seinu a sme na jej ľavom brehu, v literárnom Paríži. Dom, v ktorom James Joyce dopísal Odysseu, krčma, do ktorej chodil na pivo Hemingway, Sartreho luxusná kaviareň (volala sa Bohovia červov, to je paradoxný Hnus), Beatnický hotel (nabudúci rok bývame tam), Verlainov dom. Končíme v Shakespeare and Company, brat tajne fotí interiér, ja si kupujem ľanovú tašku. Pred vchodom spieva chlapec s ukulele, všade na zemi a na schodoch sedia krásni ľudia. To, čo oni nazývajú život, je príliš odlišné od nášho vnímania existencie. Usmievam sa.

Pavučina uličiek, hľadáme, čo bude naším prvým parížskym obedom. Obdivujeme Sorbonne a predstavujeme si, aké to musí byť, práve teraz tam sedieť. Trochu iné ako u Mateja Bela.

Čokoládovne, bazáre kníh, hudby a filmov za pár centov. Notre Dame za denného svetla pôsobí ako z knižky pre turistov, všetci naokolo nám nevedome závidia včerajšiu noc. Sme vnútri a začínajú bohoslužby. Zástup z nich robí atrakciu. Je to však stále čarovné. Na zemi sedia študenti, načrtávajú klenby a mozaikové okná. Premýšľam, kde sú ukryté potkany včerajšej noci. Tajomstvo držíme za zubami a kráčame ďalej.

Zahrmelo a my sme kráčali k Louvre. Nechceli sme vidieť Monu Lisu, stáli sme v strede nádvoria, počúvali hrmenie a usmievali sa. Sediac pri sklenej pyramíde sme tvorili plány. Prechádzali sa v záhradách, kde ľudia sedeli, čítali a písali. Možno niekto práve tvoril svoj prvý román, možno niekto vkladal zlomené srdce do prvého súveršia. Živé tulipány a mŕtve sochy. Unavené nohy a prebudené duše. Zapadá slnko a my sa náhlime k veži. Chceme ju stihnúť ešte za dňa. Stromy kradnú zlato bohatých lúčov. Blúdime v uličkách, sem tam zbadáme jej vrchol. Napokon sa spoza rohu pred nami vynorí, v plnej industriálnej kráse, na fialovom podklade. V momente, keď stojíme priamo pod ňou, celé jej telo sa rozsvieti. Počerný muž sa na mňa usmieva, podáva ružu, usmejem sa späť a on za mojím chrbtom od Tomáša pýta peniaze. Úsmevné chvíle vystrieda obdiv, nechápajúci ľudskú genialitu, musela to byť ona, kto zostrojil tú kovovú sieť. Kráčame ďalej a v hustej noci zacítime bohatsvo chvíľ.

*to be continued*

chapter 1

Nočné metro vyrazilo spod víťazného oblúka a my sme sa bez slova usmievali. Na tretej zastávke nastúpili traja muzikanti, s kontrabasom, akordeónom a trubkou, spustili francúzske šansóny a my sme sa smiali, že aké nádherné klišé. S ruksakmi sme vkročili do židovskej štvrte, hľadajúc citrónovú ulicu a hotel bez hviezdičiek. V krvi dobrodružstvo, ktoré mi toľké mesiace chýbalo. V očiach svetielka a v nose pach veľkomesta. Je len desať, ideme objavovať. Zapadnuté bary striedajú francúzske kaviarničky, každý žije, každý inak. Sme bez mapy. Kráčame však nestrateno. Námestie republiky, Bastille. Seina je možno zrkadlom čiernej oblohy, možno sú to len jej vlastné tmavé hlbiny. Mesiacu chýba len kúsok do splnu, takmer zarovno s ním sa týči čierna tenká veža. Pristúpime bližšie, pátrame po jej identite, obchádzame záhradu a obarí nás tajomnosť až desivosť obrovských chladných múrov. Niet tu ani živej duše, len my dvaja a tieto steny, dve veľké veže, kráčam ďalej a už viem, áno, je to Notre Dame, sme tu a nedýchame, aby sme neprerušili zázračnosť samoty, len my a chrám. A ešte päť potkanov podparížia, ktoré kontrastom ukazujú na krásu a hnus minulosti. Všetko je tak, ako má byť. Nie, všetko je lepšie ako má byť.

*to be continued*

spring thoughts

I have so many things, places and people to write about.

I just struggle with finding the words.

I think I need to create a whole new language so I could express every single detail of the story.

The problem is no one would ever understand this completely new complex of words.

I wish I could teach you.

Dnes večer mám prvú čítačku svojich básní.

A zajtra idem prvýkrát do Paríža.
Mám svoje prvé TUMBLR.

A je jar. /Nie prvýkrát, ale tá sa mi nikdy nezunuje./

Dobre je. Len sa mi ťažko píše, keď je dobre.

ani neviem ako

časom zaostrujem a chápem

odľahlé príčiny smútkov, sama od seba

zabudnem

ani neviem ako spávam

bez teba odolávam myšlienkam na teba

odhaľujem peknotu

 asi aj šťastie

teraz už len rastie ďaleko od bodu

keď bolo tebe vlastné

 tajomstvo vezmem do hrobu

nech burina obrastie celú našu slobodu

zviazanú v tropickom pásme

je mi to všetko ľúto

 až nakoniec

nie je mi ľúto sĺz vyliatych nad rámec

možností zvládnutia

 veď aj tak by boli raz

preliate nad smútkom iným

ty si ich bol hodný

o (seba)láske

tento víkend bolo veľmi pekne, ale veľmi krátko.

ráno s Nely vlakom do Ikeji, poobede cheesecake v Štúrovi na Štúrovej, cesta v autobuse s japonským samomluvcom, nitriansky večer v super spoločnosti, idylické raňajky s dvoma úžasnými ženami, slnenie sa pred divadlom a nočný frisbee v parku.

a o dva týždne Paríž.

zistila som, že to, čo potrebujem, je milovať druhých viac ako seba.

úprimne, je to náročnejšie než mnoho iných veci na svete.

ale čím menej sa zaoberám svojimi smútkami a robím radosti (aj keď úplne malé miniatúrne) druhým, tým som šťastnejšia.

upiecť koláč, kúpiť kvetináč, napísať sms.

a potom zrazu zistím, že sa začínajú plniť aj moje vlastné sny. (ani neviem ako). vtedy, keď sa prestanem za nimi neustále naháňať a keď prestanú byť cieľom môjho života.

vtedy, keď sa stanú niečím krásnym, čo len dopĺňa to, čo ich samé o sebe mnohonásobne presahuje.

a pripájam niečo, čo som napísala, kým som tomu všetkému ešte celkom nerozumela.

vedela som len, že niečo nie je vporiadku.

keď všetko voňalo nádejou

vošla som dnu a zavrela dvere 

myslela som, že som vnútri, s ním

myslela som, že dvere otvorím

a pustím dnu

lásku

plechové kroky 

ona zostala tam, kam nikoho nepúšťam

niekde v diaľke ľúbim aj opúšťam

na tvári mi stvrdla ako biela maska

a necháva sa oslovovať Sebaláska

everyday I'm getting newer.

akosi mi preplo.

v dobrom.

nedostatok aktivity a kreatívnych činností na mojej extrémne nonkreatívnej škole si zrejme moja duša a telo potrebuje kompenzovať takto.

v stredu večer prídem domov. do neskorej noci píšem, pozerám si obrázky interiérov, čerpám inšpiráciu zo všetkých možných zdrojov. vo štvrtok ráno si idem zabehať (NAJLEPŠIA BEHACIA PESNIČKA EVER!), neskôr varím číňanské jedlo, potom pečiem slivkové muffiny, hrám na klavíri, vymýšľam novoty, spievam, kreslím (a zisťujem, že už to neviem). v ďalší deň sa rozprávam s múdrym človekom, učím sa skladať origami a čakám, či sa dnes večer jedno z dvoch prázdnych miest v mojom srdci vyplní nesamotou. to by bolo pekné. :)

novo

Keď som sa ho opýtala, či je na mne niečo neobyčajné, povedal, že ešte nikdy nevidel toľko nesplnených snov pokope. Nenahnevala by som sa, keby to nie je pravda. Viezli sme sa v električke číslo šesť a obrátila som tvár k čiernej okvapkanej tme za oknom. Cítila som sa ako biely kovový záhradný nábytok obrastený zažltnutou burinou. Kovovo chladná a obrastená snami, ktoré ma zadúšali, škrtili a ničili. Ale hlavne, hlavne že som bola pripravená.

Vo svojej každodennosti som chystala bezpochyby dokonalé prostredie pre sny, ktoré som však ďalej ako je prah dverí alebo parapetná doska nepustila.

                Zaklopal na dvere, ja som nepovedala „ďalej“. Zazvonil zvonec, potichu som podišla ku dverám, zámok zaistila ešte dôkladnejšie.

                Dnes ráno som si neuvarila čaj, ešte v pyžame som si sadla k písaciemu stolu v strede miestnosti. Chvíľu som sa pozerala na práve zobudenú posteľ. Vzala som do rúk zakladač s dokumentmi a hľadala svoju dnešnú zákazku. Byt sa zdal nepríjemne prázdny po víkende strávenom s mojím bratom. Neustále ma kritizoval alebo si na mne cvičil svoje umenie sarkazmu, ale vždy priniesol rozptýlenie do bledosivých dní. V duchu som sa pousmiala nad zúfalou potrebou skutočne akéhokoľvek rozptýlenia. Vstala som a v ten týždeň už tretíkrát presunula posteľ na iné miesto...

Zistila som, že malá zmena prostredia, presunutie nábytku a nové obrázky na stenách, znamená pre mňa veľkú zmenu vnútra. Včera večer, keď som si ľahla do postele a usmievala sa na staro-novú izbu, cítila som záplavu vďačnosti. Za Magdalénu, štyri steny a nekonečný svet.