štvrtok, 17. apríla 2014

chapter 2

7 hodín ráno, teplá sprcha, drobnými kvapkami nadýchaný Paríž. Na Belleville zabočíme doľava a u starej panej kupujeme dva croissanty polámanou francúzštinou. Prekročíme Seinu a sme na jej ľavom brehu, v literárnom Paríži. Dom, v ktorom James Joyce dopísal Odysseu, krčma, do ktorej chodil na pivo Hemingway, Sartreho luxusná kaviareň (volala sa Bohovia červov, to je paradoxný Hnus), Beatnický hotel (nabudúci rok bývame tam), Verlainov dom. Končíme v Shakespeare and Company, brat tajne fotí interiér, ja si kupujem ľanovú tašku. Pred vchodom spieva chlapec s ukulele, všade na zemi a na schodoch sedia krásni ľudia. To, čo oni nazývajú život, je príliš odlišné od nášho vnímania existencie. Usmievam sa.





Pavučina uličiek, hľadáme, čo bude naším prvým parížskym obedom. Obdivujeme Sorbonne a predstavujeme si, aké to musí byť, práve teraz tam sedieť. Trochu iné ako u Mateja Bela.
Čokoládovne, bazáre kníh, hudby a filmov za pár centov. Notre Dame za denného svetla pôsobí ako z knižky pre turistov, všetci naokolo nám nevedome závidia včerajšiu noc. Sme vnútri a začínajú bohoslužby. Zástup z nich robí atrakciu. Je to však stále čarovné. Na zemi sedia študenti, načrtávajú klenby a mozaikové okná. Premýšľam, kde sú ukryté potkany včerajšej noci. Tajomstvo držíme za zubami a kráčame ďalej.







Zahrmelo a my sme kráčali k Louvre. Nechceli sme vidieť Monu Lisu, stáli sme v strede nádvoria, počúvali hrmenie a usmievali sa. Sediac pri sklenej pyramíde sme tvorili plány. Prechádzali sa v záhradách, kde ľudia sedeli, čítali a písali. Možno niekto práve tvoril svoj prvý román, možno niekto vkladal zlomené srdce do prvého súveršia. Živé tulipány a mŕtve sochy. Unavené nohy a prebudené duše. Zapadá slnko a my sa náhlime k veži. Chceme ju stihnúť ešte za dňa. Stromy kradnú zlato bohatých lúčov. Blúdime v uličkách, sem tam zbadáme jej vrchol. Napokon sa spoza rohu pred nami vynorí, v plnej industriálnej kráse, na fialovom podklade. V momente, keď stojíme priamo pod ňou, celé jej telo sa rozsvieti. Počerný muž sa na mňa usmieva, podáva ružu, usmejem sa späť a on za mojím chrbtom od Tomáša pýta peniaze. Úsmevné chvíle vystrieda obdiv, nechápajúci ľudskú genialitu, musela to byť ona, kto zostrojil tú kovovú sieť. Kráčame ďalej a v hustej noci zacítime bohatsvo chvíľ.










*to be continued*

12 komentárov:

  1. rozprávkové, teraz sa už čoraz väčšmi neviem dočkať môjho výletu tam.. už len mesiac a pol!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. užívaj si fakt, že je to ešte stále pred tebou :) a potom nepremrhaj ani sekundu :) teším sa, že ideš! :)

      Odstrániť
  2. áá to je úžasné,má to strašně skvělou atmošku..a ta první fotka,yummy

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. aj teraz by som si hneď dala :D ďakujem :)

      Odstrániť
  3. Oo, teraz si ma fakt že naladila na Paríž!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. priala by som každému aspoň raz za život :)

      Odstrániť
  4. Ach Pariz, pokazde jina, vzdy krasna <3

    OdpovedaťOdstrániť
  5. milé. miluju jejich věnování času kvalitním věcem...hezký fotky.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. presne! oni majú úplne iný svet :) a díki :)

      Odstrániť
  6. :o Závidím ti Paríž, dofrasa! Chcela by som sa tam ísť pozrieť, ale očividne mám ešte dosť času na odhodlanie sadnúť do lietadla.
    Milujem tvoje fotky - na malý moment vyzerá svet úplne dokonalý.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tak toto ma potešilo :)
      a lietanie je super!!!!

      Odstrániť