Ako som nedávno písala, vyhrala som Mladú slovenskú poviedku.
Tak mi napadlo, že keďže už je po súťaži a môžem vám ju ukázať -
tu je. Enjoy.
Prešla
som prstami po papieri. Je to môj rituál, robím to vždy, keď začínam písať.
Jeho čistota, panenskosť bude onedlho narušená, aby z neho mohlo vzísť
niečo krásne. Slová, ktoré pôsobia ako abstrakt, sú zrazu pre niekoho
konkrétne. Prebudia zmysly a tenký cícerok zimomriavok preteká za ľavým
uchom až k chrbtici. To je znak pravdy, čírej pravdy, ktorú si uvedomíme
v momente, keď sa slovo stane telom. Keď prebýva v nás
a v našom vnútri sa náhle rozsvieti miliarda malých svetielok, ktoré
osvetlia úplne všetko. Nič už nezostane skryté. Ani tma nie je dosť tmavá.
Chcela som prísť na to, čo robí zo slov verše a z veršov poéziu.
Prečo niektoré vety zmysel dávajú, prečo sú tie ostatné prázdne. Čo dáva slovám
moc, čo z nich robí krásu, čo záväzok. Čo z nich robí pravdu. Vložila
som papier do stroja. V mojom mozgu nastal stav úplného odovzdania sa
slovám, ktoré akoby neboli z tohoto sveta, vymykali sa medziam slovnej
zásoby človeka a robilo mi problém zapísať ich. Ťažko som sa sústredila,
keď ma obklopovali zvuky, vône a dojmy z reality, ktorá bola všade
naokolo. Neviem ako píšu ľudia, ktorí majú okrem sluchu, hmatu a čuchu
ešte aj zrak. Ja by som nedokázala odpojiť svoju myseľ od toho, čo vidím.
Moja
najstaršia sestra ma naučila písať na stroji, vždy som túžila byť ako všetci
ostatní, normálni ľudia. Časom som
pochopila, že taká nikdy nebudem, stále však chcem niečo vo svete videného
zanechať. Začala som písať. Po chvíli som počula, ako v zámke zaštrkotali
kľúče. Vstala som.
„To
som ja, Peter,“ povedal, ale ja som dobre vedela, že je to on.
„Ahoj,“
snažila som sa nedať príliš najavo, ako veľmi sa teším, že znovu prišiel.
Myslím, že ma mal rád. Vždy mi nosil celozrnné pečivo a šampón, čo voňal
ako jablko.
Nahmatala
som operadlo drevenej stoličky a sadla som si k písaciemu stroju
s novým odhodlaním.
„O
čom píšeš?“ opýtal sa Peter.
„Neviem,“
odpovedala som. Asi mi neuveril, bolo to dosť chabé klamstvo.
„Tak čo teda píšeš?“ skúsil to inak.
Vytiahla som papier a podala mu ho.
Strach je niekedy
Celkom relevantný
Nie ten
Čo lezie ako pavúk po bosej nohe
je to strach
že zajtra ráno prídem
A ty tam už nebudeš čakať
Alebo ten
keď zajtra ráno už neprídem
A ty tam zostaneš čakať
Úplne sám
Nič
nepovedal, pritom som si bola istá, že to už dávno celé prečítal. Pomyslela som
si, že sa mu asi nepáči. Na chvíľu ma premohol strach, že objavil jej zmysel.
Dúfam, že som sa netvárila zdesene, hoci netuším, ako sa tváriť zdesene, ale
možno som tak vyzerala. Obávala som sa, že pochopí a zistí, že mi na ňom záleží
viac, než si doteraz myslel. Nechcela som, aby vedel o mojom strachu, že
jedného dňa už nebudem počuť štrkotanie kľúčov a jeho kroky, že mi už
neprinesie celozrnné pečivo a šampón, čo vonia ako jablko.
„Doniesol
som ti koláč od mamy,“ ozval sa po chvíli. Umýval riad. Neznášam, keď zahovára.
Neznášam, keď zneužíva moju neschopnosť čítať z jeho pohľadu.
„Prečo
mi nemôžeš veci jednoducho hovoriť?“ pristihla som sa, ako vnútorný monológ
preťal hranicu mojej mysle a nabral zvuk v reálnom svete.
„Aký
máš zase problém?“
Nenahnevalo
ma, že začal kričať, mal na to právo. Bola som ticho.
Počula som, ako zastavil vodu. Jeho
ďalšie pohyby boli veľmi rýchle, cítila som z nich hnev. Vždy sa vedel
veľmi rýchlo naštvať. Tresol dverami. Ešte som počula, ako odkráčal, potom
nastalo úplné ticho. Stála som a načúvala hlbokej neprítomnosti akéhokoľvek
zvuku. Zrazu niečo spadlo a rozbilo sa. Ten zvuk bezohľadne preťal
krehkosť ticha a srdce mi začalo prudko búšiť. Teplé slzy mi plávali po
tvári, jedna sa mi nepríjemne dostala za golier a stekala až na kľúčnu
kosť. Všetko som vnímala strašne intenzívne a odrazu som mala chuť povedať
Petrovi všetko. Povedať mu, že všetky básne sú o ňom. A možno to
dávno vedel. Och, to ma stále desilo najviac.
Našla
som sa sedieť na posteli, opretá o studenú stenu. Ani neviem, ako som sa
tam dostala. Plachta bola drsná, nepríjemne mi chladila chodidlá. Premýšľala
som.
Moje kroky
sú pomalšie
Nie, nie
pomalšie
Len
pokojnejšie
Menej sa
trasú
Teraz sa
miesto nich chveje
Duša
Tak, ako sa
mi zvykol chvieť
Hlas
Keď ti
chcem povedať slová
Z hĺbky
neochvejnej duše...
Znovu
som počula štrkotanie kľúčov. Vošiel, sadol si potichu ku mne na posteľ
a chvíľu sme obaja mlčali. Nastalo zase to krehké ticho, ale už sa nič
nerozbilo, iba povedal:
„Páčia
sa mi tvoje básne. Vieš ich všetky naspamäť?“
„Mhm,“
na nič iné som sa nezmohla. Chvela som sa.
„Čo
je s tebou?“ opýtal sa. Otočila som hlavu smerom k nemu. Veľmi som ho
túžila vidieť. Voňal krásne.
„Prepáč, že som kričal,“ povedal
potichu. Neodpovedala som mu, ale myslím, že vedel, že sa nehnevám. Zhlboka som
sa nadýchla, ale vydýchla som naprázdno. Až potom som sa ozvala:
„Peter, je na stole zápisník?“
„Je, mám ti ho podať?“
„Nie. Len z neho vyber papier,
ktorý je v ňom založený.“ Počula som, že tak urobil. „Chcem, aby si si to
prečítal.“ Dlane som mala ľadové a znovu sa mi chcelo plakať.
Tak rada s tebou len tak
som.
Myšlienka na teba
Je ako šálka čaju
z materinej dúšky.
Myslím na teba
Myslím s tebou
Pamätám si každú chvíľu
Ako je táto
Mala som pocit
Že viac sa ťa už nemôžem nasýtiť
Už len s tebou stále byť, žiť
plnými dúškami...
„...stále mám pocit, taký istý,“ doplnila som nahlas.
Neviem,
čo som čakala. Ani neviem, čo som chcela, aby urobil. No to, čo urobil, som asi
nechcela, lebo som bola veľmi sklamaná. Odišiel preč.
Z ticha
sa stalo teleso, ktoré nástojčivo tlačilo na moje ušné bubienky. Myšlienky
v mojej hlave sa len bezducho a nezvučne premávali sem a tam.
Znovu som plakala. Veľmi často plačem. Začala som sa prechádzať po celom byte,
stúpila som na tú rozbitú vec a príšerne to bolelo. Zvrieskla som
a neoblomné ticho naďalej bezcitne mlčalo.
Ešte
niekoľko dní som nechápala, čo sa
stalo. Vlastne dodnes nechápem, no už rozumiem tomu, prečo sa to stalo. Preto, aby som dostala odpoveď.
Už dlho mi Peter nedoniesol pečivo
a šampón, no rozlúštila som hádanku, odhalila som tajomstvo. Asi to je
tak, vždy musíte o niečo prísť, aby ste získali skutočné poznanie. Alebo
možno ani nie, ale u mňa to tak platí. Teraz už viem, čo dáva slovám moc,
čo z nich robí krásu, čo záväzok. Je to čas. Slová vyslovené v presný čas majú silu liečiť
i raniť, sľúbiť i sľub porušiť, ničiť i zničené znovu zlepiť.
To, čo však stále zožiera moju dušu zo všetkých strán sú slová, ktoré som
Petrovi povedať mala, no nechala som ten správny čas len tak uplynúť. Keď sa ma
pýtal a ja som nemala chuť odpovedať, hádať sa, vysvetľovať. Peter vždy
videl svet úplne inak ako ja.
Peter videl svet.
A to
bol základný rozdiel medzi nami dvoma. On bol obmedzený tým, čo videl, ja však nie,
mala som len vieru. Môjmu poznaniu bránila slepota, jeho poznaniu bránil zrak.
Jeho duchovná slepota však bola tragickejšia ako moja telesná. Keď som bola
malá, povedali mi, že citróny sú žlté. Neverila som im. Nevidela som ich.
Nevedela som, aká je žltá farba ani ako vyzerajú citróny. Petrovi som len raz povedala, že som si istá, že Boh
existuje. Neveril, chcel, aby som mu ho ukázala. Ja som chcela, aby mi ukázal
žlté citróny. Možno to vtedy pochopil. Ale možno nie. Možno nebol na moje slová
pravý čas. Ako ani vtedy, keď sedel pri mne na posteli a povedal, že sa mu
páčia moje básne.
Vieš
Strach je niekedy
Celkom relevantný
Nie ten
Čo lezie ako pavúk po bosej nohe
je to strach
že zajtra ráno prídem
A ty tam už nebudeš čakať
***
