piatok 28. marca 2014

ani neviem ako



časom zaostrujem a chápem
odľahlé príčiny smútkov, sama od seba
zabudnem

ani neviem ako spávam
bez teba odolávam myšlienkam na teba
odhaľujem peknotu
 asi aj šťastie
teraz už len rastie ďaleko od bodu
keď bolo tebe vlastné
 tajomstvo vezmem do hrobu
nech burina obrastie celú našu slobodu
zviazanú v tropickom pásme

je mi to všetko ľúto

 až nakoniec
nie je mi ľúto sĺz vyliatych nad rámec
možností zvládnutia
 veď aj tak by boli raz
preliate nad smútkom iným

ty si ich bol hodný



nedeľa 23. marca 2014

o (seba)láske

tento víkend bolo veľmi pekne, ale veľmi krátko.
ráno s Nely vlakom do Ikeji, poobede cheesecake v Štúrovi na Štúrovej, cesta v autobuse s japonským samomluvcom, nitriansky večer v super spoločnosti, idylické raňajky s dvoma úžasnými ženami, slnenie sa pred divadlom a nočný frisbee v parku.
a o dva týždne Paríž.

zistila som, že to, čo potrebujem, je milovať druhých viac ako seba.
úprimne, je to náročnejšie než mnoho iných veci na svete.
ale čím menej sa zaoberám svojimi smútkami a robím radosti (aj keď úplne malé miniatúrne) druhým, tým som šťastnejšia.
upiecť koláč, kúpiť kvetináč, napísať sms.
a potom zrazu zistím, že sa začínajú plniť aj moje vlastné sny. (ani neviem ako). vtedy, keď sa prestanem za nimi neustále naháňať a keď prestanú byť cieľom môjho života.
vtedy, keď sa stanú niečím krásnym, čo len dopĺňa to, čo ich samé o sebe mnohonásobne presahuje.








a pripájam niečo, čo som napísala, kým som tomu všetkému ešte celkom nerozumela.
vedela som len, že niečo nie je vporiadku.

keď všetko voňalo nádejou
vošla som dnu a zavrela dvere 
myslela som, že som vnútri, s ním
myslela som, že dvere otvorím
a pustím dnu
lásku

plechové kroky 

ona zostala tam, kam nikoho nepúšťam
niekde v diaľke ľúbim aj opúšťam
na tvári mi stvrdla ako biela maska
a necháva sa oslovovať Sebaláska