Prešla som prstami po papieri.
Je to môj rituál, robím to vždy, keď začínam písať. Jeho čistota, panenskosť
bude onedlho narušená pre to, aby z neho mohlo vzísť niečo krásne. Slová,
ktoré pôsobia ako abstrakt, sú zrazu pre niekoho konkrétne. Zobudia všetky
zmysly a tenký cícerok zimomriavok preteká za ľavým uchom až
k chrbtici. To je znak pravdy, čírej pravdy, ktorú si uvedomíme
v momente, keď sa slovo stane telom. Keď prebýva v nás
a v našom vnútri sa náhle rozsvieti miliarda malých svetielok, ktoré
osvetlia úplne všetko. Nič už nezostane skryté. Ani tma nie je dosť tmavá.
Chcela som prísť na to, čo robí zo slov verše a z veršov poéziu.
Prečo niektoré vety zmysel dávajú, prečo sú tie ostatné prázdne. Čo dáva slovám
moc, čo z nich robí krásu, čo záväzok. Čo z nich robí pravdu.
Sedela som na posteli opretá
o studenú stenu. Plachta bola drsná, nepríjemne mi chladila chodidlá,
napriek tomu som si nevzala prikrývku. Vedľa mňa na posteli sedel Peter. Bol
zahĺbený do učenia, myslím, že to bola finančná matematika, to pri nej si často
zvykol nahlas vzdychnúť. Myslím, že ma mal rád. Vždy mi nosil celozrnné pečivo
a šampón, ktorý voňal ako jablko.
Úvod do poviedky, ktorú chystám, konečne som sa dokopala k tomu, aby som nielen začala, ale aj pokračovala (škola za to môže).
Chcem, aby to bolo viac, ako príbeh.
<3