piatok 28. júna 2013

follow my journey

Vzhľadom na to, že píšem blog, ktorý je zameraný čisto len na Ameriku (nechcem zahacovať facebook fotkami a takto majú možnosť dozvedieť sa o tom, ako sa mám, moji priatelia a rodina) a tiež z nedostatku času som sa rozhodla presmerovať vašu pozornosť na môj americký blog, takže ak máte záujem, môžte ma follownuť tu


a sledovať fotky, príbehy a zažiť Ameriku z mojej perspektívy :).
Po návrate späť budem znovu pokračovať tu, na starej adrese.
Ďakujeeem! :)

streda 26. júna 2013

from the usa for the first time

Myslím, že mi do poslednej chvíle absolútne nedochádzalo, čo sa deje. Ešte ani keď som sa lúčila s našimi a nechala ich za sebou. Až keď prvýkrát pípla moja letenka a ja som sa ocitla medzi miliónmi nápisov, obchodov, dvier, pochopila som, že odteraz som na všetko sama, bez nároku na objatie či stisnutie ruky. Roztrasená som prešla pasovou kontrolou, skoro som sa vybrala smerom späť (nevedome alebo možno aj podvedome:D), vyložila som batožinu, teta bola veľmi milá a ja som bola pokojnejšia. Ten pocit netrval veľmi dlho, keď som prechádzala cez security tak som začala pípať, druhá teta ma hneď začala ohmatávať - mobil vo vrecku, no jasné :D. Trochu som si vydýchla, že len to, no potom som pípala druhýkrát, to som si musela už vyzuť aj topánky, ale nenašli nič, tak ma pustili ďalej. Konečne som sa ocitla v GATE D22, ktorá bola plná turecky vyzerajúcich ľudí, tak som si pre istotu skontrolovala u veľmi britsky vyzerajúceho pána, či som správne :D. Začala som sa veľmi tešiť na svoj prvý let v živote. 

Moje sedadlo bolo pri okne. Vedľa mňa sedela milá ázijská rodinka, ocko upokojoval malé detičky, mne sa  chcelo plakať od radosti. Vzlietli sme (odteraz jeden z mojich obľúbených pocitov na svete), míňali upršané viedenské oblaky a všetko sa mi zdalo neobyčajne nádherné. Mozaika zeleno-žltých políčok, sínusoidová rieka.

Potom som sa dozvedela, že medzi nebom a zemou je ešte jeden celý svet. Oblaky vytvárali mestá, stromy, kopce, cesty. Bože, ty si nádherný. Už viem, prečo si mi nestvoril krídla. Aby som žasla nad touto nádherou, práve dnes. 

*

Po príchode do Londýna v sobotu večer ma už v arrivals čakal Dalibor. Bolo úplne super vidieť známu tvár uprostred toho všetkého neznámeho. Chvíľu sme posedeli a potom som sa vybrala hľadať taxík do hotela. Natrafila som na veľmi hyperaktívneho Brita, veľa vtipkoval, tak som sa zase trochu uvoľnila. Vyložil ma pred veľkým hotelom, uprostred noci, unavenú a zmätenú, stále mi nedochádzalo, čo sa vlastne deje. V hoteli bolo našťastie všetko v poriadku a milá recepčná ma zaviedla cez 546861 chodieb do mojej izby na najvyššom poschodí. Mierne som panikárila kvôli ránu, ale nechala som sa na recepcii zobudiť, tak som dúfala, že všetko stihnem a nájdem.

hotel holiday inn v londýne




*

Zobudila som sa a chvíľu som nevedela, kde sa nachádzam. Strašne sa mi nechcelo vstávať, ale potom mi našťastie doplo, že som v celkom serióznej situácii a nemôžem už dlhšie vyspávať. Až teraz som videla, že mám z okna výhľad rovno na letisko, takže som celkom blízko.

ráno v londýne

výhľad z okna na heathrow


Vzala som si taxík a dala sa zaviezť späť na tretí terminál. Po absolvovaní všetkých kontrol som zistila, že mám do odletu ešte 2 hodiny. Uvedomila som si, že som celkom hladná, tak som začala hľadať nejaké potraviny - všade naokolo samý Gucci, Versace, obchody s drahým alkoholom a cigarami. Nakoniec som natrafila na obchod so všetkým možným a kúpila som si sendvič, ktorý bol tak hnusný, ako hnusne vyzerajú všetky britské jedlá v učebnici angličtiny :D (a to fakt nie som vyberavá). No a vtedy to prišlo, môj let do Dallasu mešká 25 minút.

letisko heathrow, meškanie letu a WHSmith obchod so všetkým možným


*

Znovu som v lietadle, tentoraz však nie na 2, ale rovno na 9 hodín a 45 minút. Napriek tomu, že som bola vystresovaná, či stihnem prestúpiť na posledné lietadlo z Dallasu do Albuquerque, let som si viac-menej užila. Pozrela som si 4 filmy :D počúvala hudbu a snažila sa trochu si zdriemnuť. Najčastejšie som však sledovala mapu, ktorá zaznamenávala náš let. Leteli sme nad Atlantickým oceánom, Islandom, Grónskom, po 3 hodinách som si nevedela predstaviť, že takto to bude ešte ďalších 6 a trištvrte :D. Najkritickejšie to bolo nad Torontom, kedy sa mi zdalo, že sa dve hodiny vôbec nehýbeme. Keď sme sa blížili k Dallasu, znovu som začala trochu stresovať, vedela som, že americké kontroly sú prísne a bála som sa, či ma nezdržia natoľko, že nestihnem ďalší let. Aaron ma už čakal na letisku v Dallase.

londýn z výšky

9 a 3/4 hodiny v lietadle

a to som už nad oceánom

a nad dallasom


*

Keď som vyšla z lietadla, zamrazilo ma. Predo mnou na imigračnej kontrole stálo cca 300 ľudí, čo vyzeralo na dve hodiny čakaniea, pričom môj ďalší odlet bol o hodinu. Snažila som sa dovolať Aaronovi, ale mobil mi  v štátoch nefungoval, zavolala som aspoň domov, už s plačom, nech sa aspoň oni skúsia s ním spojiť. Zatiaľ som sa snažila dostať aspoň trochu viac dopredu v tom nekonečnom rade, jedna pracovníčka letiska mi povedala, že s tým nevie nič urobiť, po asi pol hodine som natrafila na ďalšiu, ktorá ma konečne dostala dopredu, lenže vedela som, že už je aj tak neskoro. Našťastie mi nekontrolovali žiadnu batožinu, tak aspoň tam ma nezdržali a prešla som celkom hladko. Najhorší pocit však nastal, keď som vošla do príchodovej haly a Aaron tam nebol.

*

Nevedela som čo robiť, či ma čaká niekde inde alebo šiel na ten ďalší let alebo ma niekde hľadá... Na telefóne som ho nevedela zohnať, tak som blúdila očami po celej hale a dúfala, že ho predsa len niekde uvidím. Nebol tam. Zašla som na informácie a opýtala som sa, kadiaľ mám ísť, keď letím do Albuquerque. Pani mi hneď vzala kufor a poslala ho do lietadla, avšak to odchádzalo už o 20 minút a ja som ešte neprešla žiadnou kontrolou. Vysvetľovala som jej, že Aaron na ten let určite nešiel, neverila som, že by ma nechal tam. Ona ma však poslala na security a potom som mala ísť vlakom na terminál na druhej strane letiska. Vedela som, že je to určite celé zle a mala som radšej zostať tam, kde som bola a čakať. Už som však stála v rade na security, vyplakaná, od všetkého stresu a behania mi bolo horúco. Keď som si vyzula topánky, začal mi už na páse zvoniť telefón, bola to mamina a povedala mi, že Aaron bookuje ďalší let. Prešla som cez security a ocitla sa na ceste na let, ktorý už odišiel. Znovu som zavolala mamine, s úplným zúfalstvom, že som spravila to najhoršie čo som mohla, keď som zrazu uvidela, ako smerom ku mne kráča Aaron. Och vďaka Bohu!

*

Posledný let do Albuquerque sme už šli spolu, začala som si uvedomovať, že som v Amerike a konečne sa z toho tešiť. Lietadlo klesalo a ako na dlani som videla tú nádhernú prírodu, hory, červenú zem, pýtala som sa, či tu vôbec je nejaká civilizácia. Zachvíľu sme však krúžili nad mestom Albuquerque a tešila som sa ako malé dieťa.

*

piatok 21. júna 2013

english evening

jeden z najkrajších večerov za poslednú dobu
veľmi ľúbim tieto dievčatá.














najbližšie píšem už z USA, držte palce :)

nedeľa 16. júna 2013

katarína

sobota
pri rieke
roztopená čokoláda
na deke
zapekané palacinky
Daisy
krásna izba
rozhovory o všetkom
a hlavne ona :)






a tu je tá inšpirujúca osôbka http://lottehardy.tumblr.com/

piatok 14. júna 2013

recipe

recept na boľavé srdiečko:

1 najlepší brat na svete
1 slnečnica
1 kúsok torty z čerstvých jahôd
1 fľaška citrónovej limči

všetko toto spojte dokopy v jedno krásne slnečné ráno a všetko bude znovu v poriadku.





streda 12. júna 2013

on the road

zvláštny pocit
počítať namiesto rokov, mesiacov, týždňov zrazu len dni a hodiny.
to, na čo som sa najviac tešila a čoho som sa najviac bála
je už tu a akosi mi všetko dochádza, teraz.
pomaly si vyberám, ktoré knihy brať so sebou
lúčim sa s ľuďmi
teším sa na dobrodružstvo a teším sa na príchod späť
ubehne to rýchlo

zajtra prijímačky, potom už len 9 dní