piatok, 18. apríla 2014

chapter 3

Ráno, rušné Belleville, je utorok a môj ďalší malý sen sa stal skutočnosťou. Parížske trhy. Tony zeleniny a ovocia, ryby, mladí aj starí obchodníci po mne kričia mademoiselle a núkajú mi kúsok pomarča či jablka nastoknutý na nožík. Veľa sa usmievam a fotím. Vyrážame do Montmartre, na čo sa špeciálne tešíme. Cestou sa zastavíme v Pompidou, gigantickej industriálnej budove galérie moderného umenia. Fascinujúce. Všetky trubice, rúry, potrubia, dokoca výťahy - všetko toto sa nachádza zvonka budovy, aby jej interiér mohol byť plne venovaný umeniu. Kráčame hore schodami k Sacre Coeur, akémusi vrcholu časti Montmartre, odkiaľ vidno zasnený Paríž rozprestrený ako pre nás. 









 Míňame desiatky černochov predávajúcich pofidérny tovar, kráčame do samého centra centra umenia. Malé námestie plnia ľudia spočiatku pripomínajúci bezdomovcov, vetrovky majú zafrkané farbami a po ich boku stoja veľdiela. Dalího galéria, dom Van Gogha, tenké ulice, pekárne, schody, kopce, kaviarne, bulváre. Nakoniec som sčasti kvôli únave, ale hlavne pre krásu skúsenosti, vypila svoju prvú kávu vôbec v Cafe les 2 Moulins, kde Amelie vo filme pracovala. Končíme na Moulin Rouge, pri západe slnka sa vraciame späť k invalidovni, prechádzame popri divadle až na Champ Elysées, kde nechávame naše parížske duše.









Ráno sme pátrali po otvorených pekárňach, držiac teplé croissanty sme boli prvými zákazníkmi parížskej aprílovej stredy. Ulice boli zvláštne prázdne. Stelesňovali ťaživú melanchóliu odchádzania. 
Avšak žiadny smútok neprekoná krásu, vďaka ktorej vznikol.

*the end*

štvrtok, 17. apríla 2014

chapter 2

7 hodín ráno, teplá sprcha, drobnými kvapkami nadýchaný Paríž. Na Belleville zabočíme doľava a u starej panej kupujeme dva croissanty polámanou francúzštinou. Prekročíme Seinu a sme na jej ľavom brehu, v literárnom Paríži. Dom, v ktorom James Joyce dopísal Odysseu, krčma, do ktorej chodil na pivo Hemingway, Sartreho luxusná kaviareň (volala sa Bohovia červov, to je paradoxný Hnus), Beatnický hotel (nabudúci rok bývame tam), Verlainov dom. Končíme v Shakespeare and Company, brat tajne fotí interiér, ja si kupujem ľanovú tašku. Pred vchodom spieva chlapec s ukulele, všade na zemi a na schodoch sedia krásni ľudia. To, čo oni nazývajú život, je príliš odlišné od nášho vnímania existencie. Usmievam sa.





Pavučina uličiek, hľadáme, čo bude naším prvým parížskym obedom. Obdivujeme Sorbonne a predstavujeme si, aké to musí byť, práve teraz tam sedieť. Trochu iné ako u Mateja Bela.
Čokoládovne, bazáre kníh, hudby a filmov za pár centov. Notre Dame za denného svetla pôsobí ako z knižky pre turistov, všetci naokolo nám nevedome závidia včerajšiu noc. Sme vnútri a začínajú bohoslužby. Zástup z nich robí atrakciu. Je to však stále čarovné. Na zemi sedia študenti, načrtávajú klenby a mozaikové okná. Premýšľam, kde sú ukryté potkany včerajšej noci. Tajomstvo držíme za zubami a kráčame ďalej.







Zahrmelo a my sme kráčali k Louvre. Nechceli sme vidieť Monu Lisu, stáli sme v strede nádvoria, počúvali hrmenie a usmievali sa. Sediac pri sklenej pyramíde sme tvorili plány. Prechádzali sa v záhradách, kde ľudia sedeli, čítali a písali. Možno niekto práve tvoril svoj prvý román, možno niekto vkladal zlomené srdce do prvého súveršia. Živé tulipány a mŕtve sochy. Unavené nohy a prebudené duše. Zapadá slnko a my sa náhlime k veži. Chceme ju stihnúť ešte za dňa. Stromy kradnú zlato bohatých lúčov. Blúdime v uličkách, sem tam zbadáme jej vrchol. Napokon sa spoza rohu pred nami vynorí, v plnej industriálnej kráse, na fialovom podklade. V momente, keď stojíme priamo pod ňou, celé jej telo sa rozsvieti. Počerný muž sa na mňa usmieva, podáva ružu, usmejem sa späť a on za mojím chrbtom od Tomáša pýta peniaze. Úsmevné chvíle vystrieda obdiv, nechápajúci ľudskú genialitu, musela to byť ona, kto zostrojil tú kovovú sieť. Kráčame ďalej a v hustej noci zacítime bohatsvo chvíľ.










*to be continued*

streda, 16. apríla 2014

chapter 1

Nočné metro vyrazilo spod víťazného oblúka a my sme sa bez slova usmievali. Na tretej zastávke nastúpili traja muzikanti, s kontrabasom, akordeónom a trubkou, spustili francúzske šansóny a my sme sa smiali, že aké nádherné klišé. S ruksakmi sme vkročili do židovskej štvrte, hľadajúc citrónovú ulicu a hotel bez hviezdičiek. V krvi dobrodružstvo, ktoré mi toľké mesiace chýbalo. V očiach svetielka a v nose pach veľkomesta. Je len desať, ideme objavovať. Zapadnuté bary striedajú francúzske kaviarničky, každý žije, každý inak. Sme bez mapy. Kráčame však nestrateno. Námestie republiky, Bastille. Seina je možno zrkadlom čiernej oblohy, možno sú to len jej vlastné tmavé hlbiny. Mesiacu chýba len kúsok do splnu, takmer zarovno s ním sa týči čierna tenká veža. Pristúpime bližšie, pátrame po jej identite, obchádzame záhradu a obarí nás tajomnosť až desivosť obrovských chladných múrov. Niet tu ani živej duše, len my dvaja a tieto steny, dve veľké veže, kráčam ďalej a už viem, áno, je to Notre Dame, sme tu a nedýchame, aby sme neprerušili zázračnosť samoty, len my a chrám. A ešte päť potkanov podparížia, ktoré kontrastom ukazujú na krásu a hnus minulosti. Všetko je tak, ako má byť. Nie, všetko je lepšie ako má byť.

*to be continued*


sobota, 5. apríla 2014

spring thoughts


I have so many things, places and people to write about.
I just struggle with finding the words.
I think I need to create a whole new language so I could express every single detail of the story.
The problem is no one would ever understand this completely new complex of words.

I wish I could teach you.


Dnes večer mám prvú čítačku svojich básní.
A zajtra idem prvýkrát do Paríža.
Mám svoje prvé TUMBLR.
A je jar. /Nie prvýkrát, ale tá sa mi nikdy nezunuje./
Dobre je. Len sa mi ťažko píše, keď je dobre.