streda, 27. novembra 2013

Slová

Ako som nedávno písala, vyhrala som Mladú slovenskú poviedku.
Tak mi napadlo, že keďže už je po súťaži a môžem vám ju ukázať - 
tu je. Enjoy.

Prešla som prstami po papieri. Je to môj rituál, robím to vždy, keď začínam písať. Jeho čistota, panenskosť bude onedlho narušená, aby z neho mohlo vzísť niečo krásne. Slová, ktoré pôsobia ako abstrakt, sú zrazu pre niekoho konkrétne. Prebudia zmysly a tenký cícerok zimomriavok preteká za ľavým uchom až k chrbtici. To je znak pravdy, čírej pravdy, ktorú si uvedomíme v momente, keď sa slovo stane telom. Keď prebýva v nás a v našom vnútri sa náhle rozsvieti miliarda malých svetielok, ktoré osvetlia úplne všetko. Nič už nezostane skryté. Ani tma nie je dosť tmavá. Chcela som prísť na to, čo robí zo slov verše a z veršov poéziu. Prečo niektoré vety zmysel dávajú, prečo sú tie ostatné prázdne. Čo dáva slovám moc, čo z nich robí krásu, čo záväzok. Čo z nich robí pravdu. Vložila som papier do stroja. V mojom mozgu nastal stav úplného odovzdania sa slovám, ktoré akoby neboli z tohoto sveta, vymykali sa medziam slovnej zásoby človeka a robilo mi problém zapísať ich. Ťažko som sa sústredila, keď ma obklopovali zvuky, vône a dojmy z reality, ktorá bola všade naokolo. Neviem ako píšu ľudia, ktorí majú okrem sluchu, hmatu a čuchu ešte aj zrak. Ja by som nedokázala odpojiť svoju myseľ od toho, čo vidím.
Moja najstaršia sestra ma naučila písať na stroji, vždy som túžila byť ako všetci ostatní, normálni ľudia. Časom som pochopila, že taká nikdy nebudem, stále však chcem niečo vo svete videného zanechať. Začala som písať. Po chvíli som počula, ako v zámke zaštrkotali kľúče. Vstala som.
„To som ja, Peter,“ povedal, ale ja som dobre vedela, že je to on.
„Ahoj,“ snažila som sa nedať príliš najavo, ako veľmi sa teším, že znovu prišiel. Myslím, že ma mal rád. Vždy mi nosil celozrnné pečivo a šampón, čo voňal ako jablko.
Nahmatala som operadlo drevenej stoličky a sadla som si k písaciemu stroju s novým odhodlaním.
„O čom píšeš?“ opýtal sa Peter.
„Neviem,“ odpovedala som. Asi mi neuveril, bolo to dosť chabé klamstvo.
            „Tak čo teda píšeš?“ skúsil to inak. Vytiahla som papier a podala mu ho.                                                                            

   Vieš
Strach je niekedy
Celkom relevantný
Nie ten
Čo lezie ako pavúk po bosej nohe
je to strach
že zajtra ráno prídem
A ty tam už nebudeš čakať

Alebo ten
keď zajtra ráno už neprídem
A ty tam zostaneš čakať
Úplne sám

Nič nepovedal, pritom som si bola istá, že to už dávno celé prečítal. Pomyslela som si, že sa mu asi nepáči. Na chvíľu ma premohol strach, že objavil jej zmysel. Dúfam, že som sa netvárila zdesene, hoci netuším, ako sa tváriť zdesene, ale možno som tak vyzerala. Obávala som sa, že pochopí a zistí, že mi na ňom záleží viac, než si doteraz myslel. Nechcela som, aby vedel o mojom strachu, že jedného dňa už nebudem počuť štrkotanie kľúčov a jeho kroky, že mi už neprinesie celozrnné pečivo a šampón, čo vonia ako jablko.
„Doniesol som ti koláč od mamy,“ ozval sa po chvíli. Umýval riad. Neznášam, keď zahovára. Neznášam, keď zneužíva moju neschopnosť čítať z jeho pohľadu.
„Prečo mi nemôžeš veci jednoducho hovoriť?“ pristihla som sa, ako vnútorný monológ preťal hranicu mojej mysle a nabral zvuk v reálnom svete.
„Aký máš zase problém?“
Nenahnevalo ma, že začal kričať, mal na to právo. Bola som ticho.
            Počula som, ako zastavil vodu. Jeho ďalšie pohyby boli veľmi rýchle, cítila som z nich hnev. Vždy sa vedel veľmi rýchlo naštvať. Tresol dverami. Ešte som počula, ako odkráčal, potom nastalo úplné ticho. Stála som a načúvala hlbokej neprítomnosti akéhokoľvek zvuku. Zrazu niečo spadlo a rozbilo sa. Ten zvuk bezohľadne preťal krehkosť ticha a srdce mi začalo prudko búšiť. Teplé slzy mi plávali po tvári, jedna sa mi nepríjemne dostala za golier a stekala až na kľúčnu kosť. Všetko som vnímala strašne intenzívne a odrazu som mala chuť povedať Petrovi všetko. Povedať mu, že všetky básne sú o ňom. A možno to dávno vedel. Och, to ma stále desilo najviac.
Našla som sa sedieť na posteli, opretá o studenú stenu. Ani neviem, ako som sa tam dostala. Plachta bola drsná, nepríjemne mi chladila chodidlá. Premýšľala som.

Moje kroky sú pomalšie
Nie, nie pomalšie
Len pokojnejšie
Menej sa trasú
Teraz sa miesto nich chveje
Duša
Tak, ako sa mi zvykol chvieť
Hlas
Keď ti chcem povedať slová
Z hĺbky neochvejnej duše...

Znovu som počula štrkotanie kľúčov. Vošiel, sadol si potichu ku mne na posteľ a chvíľu sme obaja mlčali. Nastalo zase to krehké ticho, ale už sa nič nerozbilo, iba povedal:
„Páčia sa mi tvoje básne. Vieš ich všetky naspamäť?“
„Mhm,“ na nič iné som sa nezmohla. Chvela som sa.
„Čo je s tebou?“ opýtal sa. Otočila som hlavu smerom k nemu. Veľmi som ho túžila vidieť. Voňal krásne.
            „Prepáč, že som kričal,“ povedal potichu. Neodpovedala som mu, ale myslím, že vedel, že sa nehnevám. Zhlboka som sa nadýchla, ale vydýchla som naprázdno. Až potom som sa ozvala:
            „Peter, je na stole zápisník?“
            „Je, mám ti ho podať?“
            „Nie. Len z neho vyber papier, ktorý je v ňom založený.“ Počula som, že tak urobil. „Chcem, aby si si to prečítal.“ Dlane som mala ľadové a znovu sa mi chcelo plakať.

Tak rada s tebou len tak
som.
Myšlienka na teba
Je ako šálka čaju
z materinej dúšky.
Myslím na teba
Myslím s tebou
Pamätám si každú chvíľu
Ako je táto
Mala som pocit
Že viac sa ťa už nemôžem nasýtiť
Už len s tebou stále byť, žiť
plnými dúškami...

„...stále mám pocit, taký istý,“  doplnila som nahlas.
Neviem, čo som čakala. Ani neviem, čo som chcela, aby urobil. No to, čo urobil, som asi nechcela, lebo som bola veľmi sklamaná. Odišiel preč.
Z ticha sa stalo teleso, ktoré nástojčivo tlačilo na moje ušné bubienky. Myšlienky v mojej hlave sa len bezducho a nezvučne premávali sem a tam. Znovu som plakala. Veľmi často plačem. Začala som sa prechádzať po celom byte, stúpila som na tú rozbitú vec a príšerne to bolelo. Zvrieskla som a neoblomné ticho naďalej bezcitne mlčalo.
Ešte niekoľko dní som nechápala, čo sa stalo. Vlastne dodnes nechápem, no už rozumiem tomu, prečo sa to stalo. Preto, aby som dostala odpoveď.
 Už dlho mi Peter nedoniesol pečivo a šampón, no rozlúštila som hádanku, odhalila som tajomstvo. Asi to je tak, vždy musíte o niečo prísť, aby ste získali skutočné poznanie. Alebo možno ani nie, ale u mňa to tak platí. Teraz už viem, čo dáva slovám moc, čo z nich robí krásu, čo záväzok. Je to čas. Slová vyslovené v presný čas majú silu liečiť i raniť, sľúbiť i sľub porušiť, ničiť i zničené znovu zlepiť. To, čo však stále zožiera moju dušu zo všetkých strán sú slová, ktoré som Petrovi povedať mala, no nechala som ten správny čas len tak uplynúť. Keď sa ma pýtal a ja som nemala chuť odpovedať, hádať sa, vysvetľovať. Peter vždy videl svet úplne inak ako ja.
            Peter videl svet.
A to bol základný rozdiel medzi nami dvoma. On bol obmedzený tým, čo videl, ja však nie, mala som len vieru. Môjmu poznaniu bránila slepota, jeho poznaniu bránil zrak. Jeho duchovná slepota však bola tragickejšia ako moja telesná. Keď som bola malá, povedali mi, že citróny sú žlté. Neverila som im. Nevidela som ich. Nevedela som, aká je žltá farba ani ako vyzerajú citróny. Petrovi som len raz povedala, že som si istá, že Boh existuje. Neveril, chcel, aby som mu ho ukázala. Ja som chcela, aby mi ukázal žlté citróny. Možno to vtedy pochopil. Ale možno nie. Možno nebol na moje slová pravý čas. Ako ani vtedy, keď sedel pri mne na posteli a povedal, že sa mu páčia moje básne.
                                                                
                                                                                                                   Vieš
Strach je niekedy
Celkom relevantný
Nie ten
Čo lezie ako pavúk po bosej nohe
je to strach
že zajtra ráno prídem
A ty tam už nebudeš čakať 

***

pondelok, 25. novembra 2013

katarína II.

keď mi je najhoršie na svete a všetko sa kazí a jediné z čoho mám pekne na duši je sáčková polievka a Breaking Bad

idem na dva dni ku Nej, sedíme 5 hodín v prešporáku, ležíme na rozprávkovej posteli a rozprávame príbehy, počúvame platne, vyťahujeme oblečenie zo skrine, plačeme (niekto spíme) pri gatsbym, pozeráme von oknom, jeme shtoorovský cheesecake, nakupujeme v sekáčoch. obdivujeme svet. navzájom si obdivujeme duše.

a znovu mám chuť žiť, akože fakt že žiť.


my Amelie.









štvrtok, 21. novembra 2013

"Gatsby? What Gatsby?"


“You see I usually find myself among strangers because 
I drift here and there trying to forget the sad things that 
happened to me.” 

by Wel

“And I like large parties. They’re so intimate. 
At small parties there isn’t any privacy.” 



Wel + me.

“I hope she'll be a fool. That's the best thing a girl can be 
in this world, a beautiful little fool.” 




 “Angry, and half in love with her, and tremendously sorry, 
I turned away.” 

utorok, 12. novembra 2013

november


nie dnes
keď je oblačno a hmlisto
obľúbené počasie a obľúbené miesto
tri poschodia nad vrcholom stromov
kde nemusím byť ja a kde nemám domov

prečo dnes?

keď som si začala byť istá
keď realita prestala byť hmlistá
a čisté sklo som začala mať rada
sediac v okne, cítiac sa mladá

a pritom som mala trinásťtisíc rokov
slobodná sa stále držiac okov
som kričala na sny, na lásku pomyselných
ľudí mimo času, mimo mňa a seba samých
bez nároku na to, čo som vždy tak veľmi chcela
bez nároku na pohľad, pri ktorom som sa chvela
stále vidím hory v oranžovom ráme
ešte stále sú tam, no sú úplne iné
prečo dnes?
prečo dnes musím byť znova celkom iná
z nádherného Včera je len udupaná hlina

nedeľa, 10. novembra 2013

Yoann understands.


Here in Paris the rain is falling
My heart belongs to Brooklyn
I want to be where life is
As simple as two bucks pizza slices
I swear I'll tell you, next time I knock at your door
That I am not leaving Brooklyn anymore