časom zaostrujem a chápem
odľahlé príčiny smútkov, sama od seba
zabudnem
ani neviem ako spávam
bez teba odolávam myšlienkam na teba
odhaľujem peknotu
asi aj šťastie
teraz už len rastie ďaleko od bodu
keď bolo tebe vlastné
tajomstvo vezmem do hrobu
nech burina obrastie celú našu slobodu
zviazanú v tropickom pásme
je mi to všetko ľúto
až nakoniec
nie je mi ľúto sĺz vyliatych nad rámec
možností zvládnutia
veď aj tak by boli raz
preliate nad smútkom iným
ty si ich bol hodný
:(
OdpovedaťOdstrániť