sobota 24. augusta 2013

should I stay or should I go (?)

Život je tu krásny. Milujem sa tešiť z maličkostí.

keď som prišla z práce, čakali ma v izbe čerstvé kvety :)

raňajky

milujem rána v kuchyni s týmto výhľadom


Daisy u mňa v posteli trávi väčšinu dňa

Nikdy som sa takto necítila. Väčšinu života som strávila hnaním sa za budúcnom. Zdalo sa mi, že zajtrajšok je vždy lepší ako dnešný deň. Teraz som tu, v krajine o akej sa mi ani nesnívalo, s ľuďmi, o akých sa mi ani nesnívalo. Snažím sa spomaliť čas, lebo sa bojím odchádzania, lúčenia, sĺz. Bojím sa samoty a beznádeje, desí ma myšlienka na to, že táto kapitola môjho života sa uzavrie a nikdy ňou už nebudem schopná listovať. Mám strach, že zabudnem, keď sa však snažím nájsť slová a vtesnať ich do denníka, zrazu je tam málo miesta. Moja slovná zásoba sa zúži na depresívne dychtivé frázy. 

Držím v rukách meter, odstrihávam dni príliš často. Pamätám si, ako som ho na začiatku stáčala do dlhej rolky, teraz v mojich prstoch len úboho visí posledných 19 dní. 


Niekoľko minulých týždňov to bolo tak tragické, že som vážne premýšľala nad tým, že svoj život radikálne zmením. Zostanem tu, nájdem si prácu, začnem študovať. Nikdy som si nemyslela, že za necelé tri mesiace si môžem vybudovať úplne nový život na úplne novom mieste. Vždy som nad týmto letom premýšľala ako nad prázdninami, výletom, dobrodružstvom. Asi som veľmi naivne nemyslela na to, že aj tu sú ľudia, aj tu je život. Aj tu dokážem plakať, smiať sa, ľúbiť, žiť. Ale moje racionálne ja, ktoré pribúdajúcimi rokmi viac a viac prevláda nad emocionálnym ja, hovorí, že je čas ísť. Preto som spravila jednu veľmi jedoduchú vec. Napísala som si všetky veci, na ktoré sa teším, keď prídem domov na Slovensko. A zistila som, že je toho viac, ako som si myslela. Že moje Doma je tam, v tej zapadnutej krajine o ktorej tu takmer nikto ani netuší. Tam sú ľudia, ktorých milujem, tam sú sobotné večery v parku, tam sú starí spolužiaci, tam je moja nová škola, tam sú dlhé cesty vlakom, tam je starká a jej bryndzové halušky, tam je moja izba plná fotiek a spomienok, tam je chodenie peši, tam je moje srdce. 

8 komentárov:

  1. ono všetko je len o prioritách a možnostiach, niekedy aj o spontánnych rozhodnutiach, ktoré urobíme pod návalom pocitov
    ak máš šancu tak ju uchop, pretože príležitostí je málo, aj keď nám svet leží pri nohách
    domov je len jeden a tam sa môžeš stále vrátiť, rodina počká, kamaráti tiež, škola sa dá odložiť, srdce si tam môžeš nechať, no duša s tebou môže naďalej putovať :) každopádne ti držím palce pri týchto rozhodnutiach, ja som tvor príliš neposedný a taký, ktorý nechce zapadnúť do stereotypu tak nedokážem vydržať dlho na jednom mieste :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D ja som zase typ, ktorý veľa premýšľa, kým sa rozhodne..a s najchladnejšou hlavou akú som teraz mohla zachovať som pochopila, že by som stratila príliš veľa, keby som tu zostala..pravdepodobne viac ako získala. momentálne. :) inak bolo toto leto pre mňa letom spontánnych rozhodnutí, ale tu v tomto bode už naozaj dochádza, ako si hovorila, k zváženiu priorít :)
      ale ktovie, možno sa sem ešte niekedy dostanem. možno niekam inam. život bol vždy nevyspytateľný :)

      Odstrániť
  2. krásne napísane...domov je vždy domov a vždy nas niečo pritiahne späť :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. skvele fotky, daisy je zlata. a mne sa ta knižka od lucie páči, je to napísané úprimne a ja mam také rada, neviem ako ty.:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem :) a prečítam si ju teda, dlho ma to už láka :)

      Odstrániť
  4. Krásně napsané! Fotky jsou naprosto boží!

    OdpovedaťOdstrániť