-new-

The Memory of Kruczynski

Toto je môj nový blog. Skrátka, z Eternal Sunshine of the Spotless Mind som už tak trochu vyrástla. Niečo zostáva, niečo sa však mení. 

Budem rada, keď ma budete čítať aj naďalej, pretože dnes tvorím ešte radšej ako kedykoľvek predtým. :)

More news from nowhere

Taký rýchly post uprostred skúškového.

Lozila mi po rozume, môžete si pustiť :)

my sme si darčeky vybaľovali ráno, ako amerikánci

Mala som najrušnejšie, no najkrajšie Vianoce a Silvester. Nenafotila som toho veľa poriadneho, v tomto rýchlom svete viac fotím instantne. Je mi z toho trochu smutno, ale zároveň mám pocit, že tvorím veľa iných vecí. 

Ak sledujete môj blog a radi čítate moje výtvory, kúpte si literárny časopis -Dotyky- a nájdete tam poviedku, do ktorej ste už mohli nahliadnuť -TU-. Časopis kúpite väčšinou v takých tých väčších trafikách, kde majú aj zahraničnú tlač atď. (viem určite, že ho majú v Žiline v Auparku, v Mirage, v Leviciach v Diturii a v Bystrici na Dolnej vraj). Poviedka sa volá Pohľady a pohľadnice.

Ponúkli mi spoluprácu, a tak by som sa tam mala objavovať častejšie (ak budem písať, of course). Veľmi sa z toho teším a nakoplo ma to do tvorby nových vecí, momentálne pracujem na niečom rozsiahlejšom, tak uvidím, čo z toho bude. :) Nápadov je kopec, no trpím vážnym nedostatkom voľného času. 

Som človek, ktorý potrebuje neustále niečo produkovať. Rada vidím, že moja práca ma výsledky a keď dlhšie nič nenapíšem/nevyrobím, cítim, že niečo mojim dňom chýba. Myslím, že s tým súvisí aj to, že som si našla nový druh prokrastinácie, a to pletenie. Je to úžasné odreagovanie sa od večného študovania (aj keď aj to ma baví, no niekedy je to unbearable, veď to všetci viete) a vybúrim si na tom svojho kreatívneho ducha, keď nezvládam akékoľvek mentálne činnosti už:D. 

Ešte sa chcem naučiť piecť cupcakes, šiť na stroji, vrátiť sa ku kresleniu, pozerať ruské filmy a viac viac prekladať. 

what's new

trilión noviniek

život si len tak uteká a ja sa snažím uchopiť ho a vyťažiť čo najviac, kým sme tu v tomto dočasne.

bolo by toho asi na niekoľko postov, ale nebudem to umelo rozdeľovať, lebo všetko do seba zapadá a tvorí mozaikové pekno.

ak ma instantne sledujete tak už viete, že som veľmi preveľmi zaľúbená, čítam Murakamiho, ktorého mi milý doniesol až zo Severného Írska (zároveň čítam ešte ďalšie tri knihy, aj keď vďaka môjmu obľúbenému japoncovi teraz šlo všetko ostatné stranou), kúpila som si po dlhých rokoch okuliare, ktoré sa mi páčia (z času načas sa mi dokonca zdá, že sa mi aj trochu hodia) a bola som na svojej druhej Gatsbyovskej party. 

A najčerstvejšia novinka (ešte horúca!)

I grabbed the spoon (ako by Joey povedal), napísala som svojmu profesorovi, čítal moje poviedky aj básne, odporučil ma do literárneho časopisu Dotyky a dnes mi od nich prišiel mail! They liked it!

Takže, keď vyjde nové číslo, som tam! Znamená to pre mňa veľmi veľa, je to akoby malý krôčik smerom k môjmu veľkému snu. Je nádherné vidieť, že vždy, keď sa mi začína zdať, že celá moja tvorba je úplne nanič a mám chuť zabaliť to, príde do môjho života niečo takéto. Ten nad nami mi proste nedovolí vzdať sa :).

upratovanie duše

Po čase počúvam The Kills, Arctic Monkeys, Lanu a robím veľké upratovanie.

Bielota je ešte belšia.

Hrabem sa v blogoch a zisťujem, že už som sa v tejto vrstve sveta akosi stratila.

Premýšľam, možno mi toho veľa ušlo, možno práve naopak.

Včera večer som sa prehrabávala vo vlastných konceptoch a našla som toho mnoho načatého. Nedokončeného.

To je pre mňa typické.

Avšak začínam sa vymykať zo starých koľají.

Škola ma nesmierne baví. Študujem hneď, keď prídem domov. Žiadna nedeľa večer vo vlaku.

Čítam takmer toľko, ako keď som mala 13 a chodila som domov z knižnice s 11 knihami.

Každý mesiac s novými.

Momentálne Troch Remarqueových Kamarátov. Konečne.

A

cítim sa, akoby som svoj život žila už stáročia.

Nejde ani tak o dĺžku rokov ako o dĺžku momentov.

Mnohé z nich sú matne zachytené vo vetách kade-tade v nespočetnom množstve zápisníkov.

Mnohé z nich niesú zachytené vôbec nikde.

Spomeniem si na ne len tak, znenazdania, a potom už možno nikdy.

Napĺňa ma to takým zvláštnym stracho-smútkom.

Niekto hovorí, že na niektoré veci treba zabudnúť, len tak sa posuniem ďalej.

Ja nerada zabúdam.

Všetko, čo sa kedy stalo, tvorí mňa - to aká som teraz.

A posúvam sa, viem to.

Avšak keby chýbala čo i len jedna vec, spomienka, udalosť, bola by som práve o tú vec, spomienku, udalosť iná.

Mám svoj život rada, takýto, dnes.

A zajtra ho budem mať ešte radšej.

Bude bohatší práve o túto chvíľu upratovania duše.

I.
možno naše hlasy znejú obrátene

a naše kroky smerujú tam, kde sme už boli

možno sa bojím, lebo to už bolelo

a naše smútky raz boli šťastnými

a pamätám si, stáli sme pred tými

snami, dňami, dverami

a boli sme nami

II.

všetci sme smutní.

len niekto smútok potešuje

a niekto ho nasycuje.

čoho sa to bojím.

Mám strach z tmy

v ľudských dušiach.

Ako na hodine analýzy textu
každú stredu. 

 Snáď pán docent raz pochopí

že niesom len Kristína 

s pomalými reakciami

a chabým ústnym prejavom.

Vo večerných kaviarniach

už nemám čo dodať.

Všetko vtipné odznelo 

- ostatné sa nehodí.

Tak sa patrične usmievam

nad svojou nepatričnosťou.

V nočnej ulici obchádzam kovové ploty.
Neskôr murovaný plot väznice.
Pravú srdcovú komoru mi rozbúcha

démonický škrekot mačky.

A ja sa len smutne usmejem -

ako mi odľahlo

že to nebol 

človek.

Summer continues (in my heart) (at least).

Leto po Pohode pokračovalo v plnom prúde a nezastavilo sa až dodnes (a ešte stále uteká).

Posledný júlový týždeň som dirigovala na FUSION Music Campe s banskobystrickými študentami a Američanmi (prevažne).

A bol to skvelý týždeň, plný nových priateľstiev a prehlbovania tých starých. A teším sa už na školský rok (ako fakt sa dosť, aj keď niekedy si sama neverím).

A dôvodom, prečo sa stále usmievam (naozaj, neprestajne) je jeden mladý, krásny, úžasný muž. :)

Príbeh rozpráva vždy on, lebo ja sa červenám. Tak sa ho opýtajte.

A tak je august usmievavý, svadbový, chatový, prechádzkový, piknikový, upršaný a hlavne zaľúbený. :)

The Golden Age

Druhý letný happy post

Nič netvorím, lebo mi je dobre, a vtedy neviem

Tak len zachytávam pekné veci

Po vintage pikniku sme zamierili na VOLT festival do Soproni

Lebo Woodkid je veľká láska

A videli sme aj Morcheebu, MGMT, Icona Pop, Skillet a iné

Ale aj tak potom prišiel on a všetko vynuloval

Lebo som stála priamo pred ním a plakala celý koncert

A ešte dlho po koncerte sme všetci len mlčali

Také nádherné to bolo

potetovalasomsa

hlavný stage

to sme už netrpezlivo čakali na 1:00

tu mal o chvíľu hrať on

a potom tam zrazu už stál a my všetci v extáze