Summer continues (in my heart) (at least).

Leto po Pohode pokračovalo v plnom prúde a nezastavilo sa až dodnes (a ešte stále uteká).

Posledný júlový týždeň som dirigovala na FUSION Music Campe s banskobystrickými študentami a Američanmi (prevažne).

A bol to skvelý týždeň, plný nových priateľstiev a prehlbovania tých starých. A teším sa už na školský rok (ako fakt sa dosť, aj keď niekedy si sama neverím).

A dôvodom, prečo sa stále usmievam (naozaj, neprestajne) je jeden mladý, krásny, úžasný muž. :)

Príbeh rozpráva vždy on, lebo ja sa červenám. Tak sa ho opýtajte.

A tak je august usmievavý, svadbový, chatový, prechádzkový, piknikový, upršaný a hlavne zaľúbený. :)

The Golden Age

Druhý letný happy post

Nič netvorím, lebo mi je dobre, a vtedy neviem

Tak len zachytávam pekné veci

Po vintage pikniku sme zamierili na VOLT festival do Soproni

Lebo Woodkid je veľká láska

A videli sme aj Morcheebu, MGMT, Icona Pop, Skillet a iné

Ale aj tak potom prišiel on a všetko vynuloval

Lebo som stála priamo pred ním a plakala celý koncert

A ešte dlho po koncerte sme všetci len mlčali

Také nádherné to bolo

potetovalasomsa

hlavný stage

to sme už netrpezlivo čakali na 1:00

tu mal o chvíľu hrať on

a potom tam zrazu už stál a my všetci v extáze

these are the days

Mám sa asi najlepšie, ako sa môžem mať.

Niekoľko dôvodov som odfotila, niektoré sa /aspoň zatiaľ/ odfotiť nedajú.

Hrabala som sa v minulosti a hľadala som stratené šťastie.

A život je pritom najkrajší práve tu a teraz. 

Len treba otvoriť oči.

Tak je.

okrem iného vyrábam darčeky, chodím na oslavy, nespím celé noci, piknikujem, neskúškujem, plánujem, veľmi sa usmievam, žijem :)

ona je taká krásna!

hipsta selfie

každý deň otváram okná, púšťam dnu novotu dneška

- ?

Je-ľúbiť-hriech?

Aj keď je to láska úprimná a čistá.

/možno nie celkom nevinná a nesebecká/.

Aj keď je to láska k človeku.

Je-láska-hriech?

Túžila som, nachádzala som seba a jeho.

Je-túžiť-hriech?

Je-nachádzať-hriech?

Dala som mu srdce s kúskom tela.

Je-to-hriech?

Bolesť.

Bolesť.

Prečo som sa nepýtala:

Je-to-dobro?

about friends, but not really

Neviem povedať, či sa mám dobre, či zle, som zaseknutá niekde medzi, neviem nič tvoriť, už dva dni som premrhala, som velice nepolepšiteľná.

Ale zato upratujem, robím si ľadové nápoje, čítam a dnes som dokonca bola behať. 

Cítim sa sama. Je to tiež druh činnosti? Stojí ma veľa námahy.

Uplynuli časy, kedy som mala najlepšieho priateľa alebo dokonca soulmate.

Uplynuli a pominuli.

Teraz pre mňa existujú ľudia, ktorých považujem za svojich obľúbených. Často nás neviaže žiadne významné puto, ani spoločné zážitky, ale keby zmizli z môjho života, pocítila by som to. Bolelo by to. K slzám.

Jedným z nich je Štefan.

Povedala som mu všetko. Všetky svoje zlyhania.

On počúval, niekedy prikývol, rozumel.

Môj jazyk nebol obmedzený tým, čo je vhodné a čo nevhodné.

Po každom rozhovore s ním niečo v mojej mysli pevne zakotví.

Tentoraz to boli tri veci:

1. Raď sa s ľuďmi, ktorí sú od teba starší.

2. Nie je neskoro zachrániť zničený vzťah (alebo sa o to aspoň pokúsiť).

3. "Prečo mi to znovu pripomínaš? Veď toto som ti už dávno odpustil. Už som na to dávno zabudol."

Toľko dnes.

20

mám 20

princeznovskú posteľ

ešte princeznovskejšiu rodinu
a šťastnú dušu

ďakujem <3

chapter 3

Ráno, rušné Belleville, je utorok a môj ďalší malý sen sa stal skutočnosťou. Parížske trhy. Tony zeleniny a ovocia, ryby, mladí aj starí obchodníci po mne kričia mademoiselle a núkajú mi kúsok pomarča či jablka nastoknutý na nožík. Veľa sa usmievam a fotím. Vyrážame do Montmartre, na čo sa špeciálne tešíme. Cestou sa zastavíme v Pompidou, gigantickej industriálnej budove galérie moderného umenia. Fascinujúce. Všetky trubice, rúry, potrubia, dokoca výťahy - všetko toto sa nachádza zvonka budovy, aby jej interiér mohol byť plne venovaný umeniu. Kráčame hore schodami k Sacre Coeur, akémusi vrcholu časti Montmartre, odkiaľ vidno zasnený Paríž rozprestrený ako pre nás. 

 Míňame desiatky černochov predávajúcich pofidérny tovar, kráčame do samého centra centra umenia. Malé námestie plnia ľudia spočiatku pripomínajúci bezdomovcov, vetrovky majú zafrkané farbami a po ich boku stoja veľdiela. Dalího galéria, dom Van Gogha, tenké ulice, pekárne, schody, kopce, kaviarne, bulváre. Nakoniec som sčasti kvôli únave, ale hlavne pre krásu skúsenosti, vypila svoju prvú kávu vôbec v Cafe les 2 Moulins, kde Amelie vo filme pracovala. Končíme na Moulin Rouge, pri západe slnka sa vraciame späť k invalidovni, prechádzame popri divadle až na Champ Elysées, kde nechávame naše parížske duše.

Ráno sme pátrali po otvorených pekárňach, držiac teplé croissanty sme boli prvými zákazníkmi parížskej aprílovej stredy. Ulice boli zvláštne prázdne. Stelesňovali ťaživú melanchóliu odchádzania. 

Avšak žiadny smútok neprekoná krásu, vďaka ktorej vznikol.

*the end*