The Golden Age

Druhý letný happy post

Nič netvorím, lebo mi je dobre, a vtedy neviem

Tak len zachytávam pekné veci

Po vintage pikniku sme zamierili na VOLT festival do Soproni

Lebo Woodkid je veľká láska

A videli sme aj Morcheebu, MGMT, Icona Pop, Skillet a iné

Ale aj tak potom prišiel on a všetko vynuloval

Lebo som stála priamo pred ním a plakala celý koncert

A ešte dlho po koncerte sme všetci len mlčali

Také nádherné to bolo

potetovalasomsa

hlavný stage

to sme už netrpezlivo čakali na 1:00

tu mal o chvíľu hrať on

a potom tam zrazu už stál a my všetci v extáze

these are the days

Mám sa asi najlepšie, ako sa môžem mať.

Niekoľko dôvodov som odfotila, niektoré sa /aspoň zatiaľ/ odfotiť nedajú.

Hrabala som sa v minulosti a hľadala som stratené šťastie.

A život je pritom najkrajší práve tu a teraz. 

Len treba otvoriť oči.

Tak je.

okrem iného vyrábam darčeky, chodím na oslavy, nespím celé noci, piknikujem, neskúškujem, plánujem, veľmi sa usmievam, žijem :)

ona je taká krásna!

hipsta selfie

každý deň otváram okná, púšťam dnu novotu dneška

- ?

Je-ľúbiť-hriech?

Aj keď je to láska úprimná a čistá.

/možno nie celkom nevinná a nesebecká/.

Aj keď je to láska k človeku.

Je-láska-hriech?

Túžila som, nachádzala som seba a jeho.

Je-túžiť-hriech?

Je-nachádzať-hriech?

Dala som mu srdce s kúskom tela.

Je-to-hriech?

Bolesť.

Bolesť.

Prečo som sa nepýtala:

Je-to-dobro?

about friends, but not really

Neviem povedať, či sa mám dobre, či zle, som zaseknutá niekde medzi, neviem nič tvoriť, už dva dni som premrhala, som velice nepolepšiteľná.

Ale zato upratujem, robím si ľadové nápoje, čítam a dnes som dokonca bola behať. 

Cítim sa sama. Je to tiež druh činnosti? Stojí ma veľa námahy.

Uplynuli časy, kedy som mala najlepšieho priateľa alebo dokonca soulmate.

Uplynuli a pominuli.

Teraz pre mňa existujú ľudia, ktorých považujem za svojich obľúbených. Často nás neviaže žiadne významné puto, ani spoločné zážitky, ale keby zmizli z môjho života, pocítila by som to. Bolelo by to. K slzám.

Jedným z nich je Štefan.

Povedala som mu všetko. Všetky svoje zlyhania.

On počúval, niekedy prikývol, rozumel.

Môj jazyk nebol obmedzený tým, čo je vhodné a čo nevhodné.

Po každom rozhovore s ním niečo v mojej mysli pevne zakotví.

Tentoraz to boli tri veci:

1. Raď sa s ľuďmi, ktorí sú od teba starší.

2. Nie je neskoro zachrániť zničený vzťah (alebo sa o to aspoň pokúsiť).

3. "Prečo mi to znovu pripomínaš? Veď toto som ti už dávno odpustil. Už som na to dávno zabudol."

Toľko dnes.

20

mám 20

princeznovskú posteľ

ešte princeznovskejšiu rodinu
a šťastnú dušu

ďakujem <3

chapter 3

Ráno, rušné Belleville, je utorok a môj ďalší malý sen sa stal skutočnosťou. Parížske trhy. Tony zeleniny a ovocia, ryby, mladí aj starí obchodníci po mne kričia mademoiselle a núkajú mi kúsok pomarča či jablka nastoknutý na nožík. Veľa sa usmievam a fotím. Vyrážame do Montmartre, na čo sa špeciálne tešíme. Cestou sa zastavíme v Pompidou, gigantickej industriálnej budove galérie moderného umenia. Fascinujúce. Všetky trubice, rúry, potrubia, dokoca výťahy - všetko toto sa nachádza zvonka budovy, aby jej interiér mohol byť plne venovaný umeniu. Kráčame hore schodami k Sacre Coeur, akémusi vrcholu časti Montmartre, odkiaľ vidno zasnený Paríž rozprestrený ako pre nás. 

 Míňame desiatky černochov predávajúcich pofidérny tovar, kráčame do samého centra centra umenia. Malé námestie plnia ľudia spočiatku pripomínajúci bezdomovcov, vetrovky majú zafrkané farbami a po ich boku stoja veľdiela. Dalího galéria, dom Van Gogha, tenké ulice, pekárne, schody, kopce, kaviarne, bulváre. Nakoniec som sčasti kvôli únave, ale hlavne pre krásu skúsenosti, vypila svoju prvú kávu vôbec v Cafe les 2 Moulins, kde Amelie vo filme pracovala. Končíme na Moulin Rouge, pri západe slnka sa vraciame späť k invalidovni, prechádzame popri divadle až na Champ Elysées, kde nechávame naše parížske duše.

Ráno sme pátrali po otvorených pekárňach, držiac teplé croissanty sme boli prvými zákazníkmi parížskej aprílovej stredy. Ulice boli zvláštne prázdne. Stelesňovali ťaživú melanchóliu odchádzania. 

Avšak žiadny smútok neprekoná krásu, vďaka ktorej vznikol.

*the end*

chapter 2

7 hodín ráno, teplá sprcha, drobnými kvapkami nadýchaný Paríž. Na Belleville zabočíme doľava a u starej panej kupujeme dva croissanty polámanou francúzštinou. Prekročíme Seinu a sme na jej ľavom brehu, v literárnom Paríži. Dom, v ktorom James Joyce dopísal Odysseu, krčma, do ktorej chodil na pivo Hemingway, Sartreho luxusná kaviareň (volala sa Bohovia červov, to je paradoxný Hnus), Beatnický hotel (nabudúci rok bývame tam), Verlainov dom. Končíme v Shakespeare and Company, brat tajne fotí interiér, ja si kupujem ľanovú tašku. Pred vchodom spieva chlapec s ukulele, všade na zemi a na schodoch sedia krásni ľudia. To, čo oni nazývajú život, je príliš odlišné od nášho vnímania existencie. Usmievam sa.

Pavučina uličiek, hľadáme, čo bude naším prvým parížskym obedom. Obdivujeme Sorbonne a predstavujeme si, aké to musí byť, práve teraz tam sedieť. Trochu iné ako u Mateja Bela.

Čokoládovne, bazáre kníh, hudby a filmov za pár centov. Notre Dame za denného svetla pôsobí ako z knižky pre turistov, všetci naokolo nám nevedome závidia včerajšiu noc. Sme vnútri a začínajú bohoslužby. Zástup z nich robí atrakciu. Je to však stále čarovné. Na zemi sedia študenti, načrtávajú klenby a mozaikové okná. Premýšľam, kde sú ukryté potkany včerajšej noci. Tajomstvo držíme za zubami a kráčame ďalej.

Zahrmelo a my sme kráčali k Louvre. Nechceli sme vidieť Monu Lisu, stáli sme v strede nádvoria, počúvali hrmenie a usmievali sa. Sediac pri sklenej pyramíde sme tvorili plány. Prechádzali sa v záhradách, kde ľudia sedeli, čítali a písali. Možno niekto práve tvoril svoj prvý román, možno niekto vkladal zlomené srdce do prvého súveršia. Živé tulipány a mŕtve sochy. Unavené nohy a prebudené duše. Zapadá slnko a my sa náhlime k veži. Chceme ju stihnúť ešte za dňa. Stromy kradnú zlato bohatých lúčov. Blúdime v uličkách, sem tam zbadáme jej vrchol. Napokon sa spoza rohu pred nami vynorí, v plnej industriálnej kráse, na fialovom podklade. V momente, keď stojíme priamo pod ňou, celé jej telo sa rozsvieti. Počerný muž sa na mňa usmieva, podáva ružu, usmejem sa späť a on za mojím chrbtom od Tomáša pýta peniaze. Úsmevné chvíle vystrieda obdiv, nechápajúci ľudskú genialitu, musela to byť ona, kto zostrojil tú kovovú sieť. Kráčame ďalej a v hustej noci zacítime bohatsvo chvíľ.

*to be continued*